Je známe, že iba ľudia z vyšších spoločenských kruhov alebo lepšej sociálnej vrstvy sa mohli obliekať adekvátne k svojmu postaveniu. Ostatní sa museli uspokojiť so skromnejšími pomermi, ktoré si nevyžadovali toľko pompéznosti a grácie. Avšak, keď sa hlbšie zamyslíme nad tým, ako dnešné impérium vníma jav, ktorý šatí človeka zistíme, že zásadný rozdiel v porovnaní s minulosťou, v skutočnosti neexistuje. Aj dnes je vyžadované, aby sa ľudia obliekali podľa pripraveného meradla.
Viacerí ľudia sa riadia starým, ale známym príslovím: ,,Šaty robia človeka, to je pravda odveká." Presnejšie povedané, ľudia sú presvedčení, že oblečenie vypovedá o charaktere toho, kto ho nosí. No je to skutočne pravda? Nie je žiadnym tajomstvom, že dnešný svet si nárokuje, aby sa človek strojil primerane k svojmu povolaniu alebo funkcii. Nech sa ocitneme kdekoľvek, či už v perspektívnej inštitúcii alebo pri pokladni v potravinách, po každé dostaneme imaginárnu nálepku, ktorá nás klamne ohviezdičkuje. Na základe toho, ako sa človek oblieka, je vnímaný a posudzovaný, všade kam vstúpi. Nech prídeme kamkoľvek, stačí ak máme na sebe niečo nedôstojné alebo nevhodné a okamžite nám priradia určitú nelichotivú podobizeň. Ľudia sú zvyknutí podľa zovňajšku, dizajnu či kvality pomenovať všetko, s čím sa dostanú do kontaktu. A preto majú rovnaký postoj aj ku živým bytostiam. Akoby presne vedeli posúdiť na základe oblečenia, kto je aký v skutočnosti. Pritom táto teória je tá najabsurdnejšia zo všetkých.
Všetci sme si museli za tie roky osvojiť určitý štýl, ktorý zodpovedal o našej momentálnej pozícii alebo remesle. Každý jeden z nás sa musel prispôsobiť dogme, ktorá bola stanovená v určitej oblasti a na konkrétnom mieste. Nie je takmer nikto, kto by sa nemusel zariadiť podľa nejakého pravidla alebo systému a mohol by si svojvoľne putovať vlastnou cestou. Práve z tohto dôvodu mi príde utopické, aby sa podľa štýlu obliekania dokázalo určiť, aký je kto človek. Je to podobné, ako keď niekto ide do kina na film, ktorý ešte nevidel a vopred vyhlási, že sú to premrhané peniaze za lístok, Už na začiatku dal na známosť, že sa bude jednať o prepadák, hoci konkrétne dielo ešte nikdy nezhliadol. A presne tak isto, je to aj s postojom k ľudom. V spoločnosti je zakorenená zlomyseľná tendencia posudzovania iných podľa imidžu alebo vizuálneho vzhľadu. Tento sposob uvažovania je zaužívaný už tak dlho, že je iba pár jedincov, ktorí sa nad ním dokážu pozastaviť a v duchu si uvedomiť, že je celý inverzný. Pre drvivú väčšinu ľudí je prirodzené, že odev zohráva v živote človeka významnú a nenahraditeľnú úlohu. Avšak sú medzi nimi aj takí, ktorým príde komické, aby sme niekoho posudzovali, podľa zovňajšku. Veď človek nie je produkt a ani žiadna reklama, aby sme mali privilégium ho zhodnocovať podľa bizarných stanovísk.
Prečo by mal byť niekto nevyhovujúcejší, než ten druhý iba preto, že neinklinuje k danému štandardu. Aj pri vnímaní farieb dúhy sa dá predostrieť podobná predloha rozlišovania. Nikto nemôže povedať, že modrá je najkrajšia farba zo všetkých, pretože všetky farby majú svoje osobité a nenapodobiteľné kúzlo. Niekto síce môže vyhlásiť, že pre neho je práve blankytne modrý tón ten najpôvabnejší, avšak nemá právo tento odtieň vnucovať, všetkým navôkol seba. Pre tú určitú osobu môže byť najvýraznejší, ale to neznamená, že to musí tak vnímať aj zvyšok obyvateľstva. Jestvujeme v takej etape, ktorá si nastoľuje štruktúru potláčania vlastného uvedomenia a nepriamo nás vháňa do zapredania imanentného zmýšľania. Je čím ďalej tým menej ľudí, ktorí sa zamyslia nad tým, k čomu sympatizujú a predovšetkým sa sústredia na to, či daný štýl ladí s dnešnou dobou a či pasuje k jednoliatemu režimu plnému šablónovitých a monotónnych reforiem.
Raz si niekto zaumienil, že slnko je žlté a tak každý túto verziu imitoval a snažil sa ju podsúvať všetkým, s ktorými sa stretol. Prečo by však tento prírodný fenomén, nemohol hýriť aj inými farbami, ako zlatou? A prečo by mal byť atraktívny iba jeden štýl a to ten, ktorý je podľa väčšiny ten najbrilantnejší zo všetkých. Keď sa rozhliadnem navôkol seba, tak so zármutkom zistím, že sa zo sveta vytráca akákoľvek originalita a nahrádza ju ponurá rutina a všednosť. Je toľko pohľadov, názorov, záujmov a ľudia si naivne myslia, že hodnotné sú iba tie, ktoré sú všeobecne uznávané a propagované. Týmto postojom sa svet ochudobňuje o jedinečné palety života a tú skutočnú nefalšovanú krásu, aká sa dá zrieť, len skrz zrkadlo pravdy. Možno keby si ľudstvo uvedomilo, že nemožno súdiť obal bez vnútra a hodnotiť text bez hudby, tak by dospelo k záveru, že tým najväčším omylom je tvrdenie, že trojuholník bude mať vždy iba tri strany. Ako len možno posudzovať mnohotvárnosť predmetov a žijúcich stvorení na základe geometrického útvaru? Veď práve tá nepravidelnosť a odchýlka, dodáva tejto spoločnosti tú vábivú arómu sviežosti a pôvabu.
